Klimkovice - očami Riška

V polovici februára sme sa konečne dočkali. Po polroku čakania v poradovníku, nám zo schránky vypadla obálka s pozvaním na Klim terapiu.

Do Klimkovíc sme nastúpili v nedeľu 17.2. a s nami sa v aute odviezla polovica našej domácnosti, keďže sme vôbec netušili čo všetko budeme na mesačnom pobyte potrebovať. V nedeľu sme sa len ubytovali a službukonajúca sestrička nám poukazovala kam budeme chodiť na terapie. Zatiaľ to bolo pre Riška celkom zábavné, hlavne ten moment keď zistil, že v liečebni je výťah (a nie jeden). Prvé pocity boli veľmi pozitívne a nezmenili sa ani v ďalšie dni. Jediné negatívum, ktoré sme vnímali, bol fakt, že sa medzi detičkami v liečebni plížila potichúčky, nenápadne a zákerne choroba a viaceré z nich prinútila cvičenie prerušiť alebo predčasne ukončiť.

V  pondelok sme absolvovali vstupné vyšetrenie a dostali sme rozpis terapií na celý pobyt. Cvičenie (Klim terapia) nám začínalo vždy o 10:40. Predtým sme stihli vybaviť ostatné terapie (oxygenoterapiu, jódobromový kúpeľ, bazén a ergoterapiu). S terapiami sme končili o 13:30, z cvičenia sme bežali rovno na obed a potom sme už mali voľno. Vzhľadom na počasie (aj tam snežilo!!) sme sa von moc nedostali a keďže sme mali strach aby Riško nechytil od chorých detí nejakú chorobu, väčšinu voľného času sme trávili na izbe pokusmi o didaktiku, hraním sa, leňošením. Aj napriek nášmu snaženiu, sme sa chorobe nevyhli. 10-ty deň dostal Riško v noci vysoké horúčky, ktoré pokračovali aj ďalšie dni. Na 12-ty deň už bolo jasné že ide o angínu a dostali sme ATB. Tým sa náš pobyt v Klimkoviciach skončil. S koordinátorkou pre Klim terapiu sme sa dohodli, že nás skúsi znovu zaradiť v apríli, keď bude Riško fit. Opäť však musíme začať od začiatku a prísť na 4 týždňový pobyt, pretože inak by terapia nesplnila svoj účel. Detailný opis toho, aké pocity sme prežívali pri predčasnom návrate z Klim terapie, na ktorú sme sa odhodlávali takmer dva roky a ktorú by sme Riškovi sami, bez finančnej pomoci iných ľudí nemohli poskytnúť, radšej vynecháme. Ale, ako to už býva, veci sa nie vždy dejú takým spôsobom ako by sme chceli...

Dnes je už Riško v poriadku. Ešte trochu oddychuje, naberá sily, dúfame, že na tento rok si svoj prídel choroby už vyčerpal. A máme už aj nový termín v Klimkoviciach (ešte ho sem nenapíšem... pre istotu, čo ak to bude čítať aj ten figliar osud čo nám občas mieša karty inak ako by sme chceli-)).

Ešte v skratke popis jednotlivých terapií tak ako by ich popísal sám Riško, keby vedel rozprávať:

- oxygenoterapia - 10 minút neuveriteľných múk, kedy mi do nosných dierok vopchali hadičky, cez ktoré som musel dýchať čistý kyslík (ja, petržalské dieťa, odchované na kvalitných splodinách)...keby som sa nehanbil tak si aj porevem

- jódobromová kúpeľ - tak to už bolo lepšie, 15 minút denne kúpeľ v teplej vodičke, ak mám chuť môžem sa vo vani hrať, alebo môžem sledovať čo sa deje v ostatných vaniach (to ma najviac baví) a potom ešte 10 minút zábal v plachte a leháro na lehátku (nemôžeme sa dohodnúť a vymeniť ostatné terapie za túto?)

- bazén - paráda, 3 x do týždňa bazénik s hromadou nafukovacích kolies, lôpt a všelijakých penových zábaviek, kopem nohami, špliecham okolo seba vodu, toto je správna terapia pre mňa... a hlavne sa tvárim, že vôbec nechápem, čo to tá mama po mne chce, vraj pekne natiahni ruky, vystri chrbátik, hýb nožičkami... ale mama, veď cvičiť budeme až neskôr, neskúšaj to na mňa...

- ergoterapia - toto som skúsil len raz, ostatné sedenia som už nestihol, ale bavilo ma to (vraj je to také jemné a nenápadné cvičenie, ktoré si detičky neuvedomujú...cha chá)...ale zase, keď si to porovnám s oxygenoterapiou a strašidelnými hadičkami v nose...radšej budem preliezať cez prekážky, vyberať z pohára vajíčka a tváriť sa, že som si nevšimol, že "cvičím"

- Klim terapia - tak toto bol podraz, nikto mi nepovedal, že na tom výlete, ktorý mi naši sľubovali od Vianoc budem musieť cvičiť. A tak zaujímavo to na začiatku vyzeralo. Len som si ležal, nahrievali mi ruky a nohy, potom mi ich pomasírovali, presne toto som po namáhavej "práci" v bazéne potreboval. Ale čo to? Tá usmievavá teta, čo sa tu so mnou už 20 minút takto hrá, zrazu po mne chce aby som dvíhal ruky a nohy. A tie závažia?! Toto vyzerá ako...ako...cvičenie??!!. Prvé dni sa mi to nepáčilo a tváril som sa, že žiadna spolupráca z mojej strany nebude. Ale mama sa tvárila chvíľu bojovne, chvíľu bezradne, tak som si povedal, že jej spravím radosť. Dobre, ja teda cvičiť budem, ale vážení, nebudete to mať so mnou také jednoduché. Pekne si to so mnou užijete, každý odcvičený cvik si ťažko odmakáte. No tak poďme, šup, šup, vymýšľajte ako ma oklamať, motivovať, ako ma prinútiť ten cvik urobiť. A nemyslite si, že tá finta, ktorá na mňa platila dnes, bude fungovať aj zajtra. Ani ten gumený pavúk, v ktorom si mám akože trénovať stabilitu, mi po prvom dni nepríde až taký zábavný, nehovoriac o závesnom systéme. Človeka zavesia vodorovne do vzduchu a chcú po ňom aby sa s úsmevom na perách hral na lietadielko... A, len tak medzi nami (našim ma nebonznite),...ten zlatý klinec celej terapie, "obleček" ako ho tá milá teta, ktorá so mnou cvičí, volá sa mi už vonkoncom nepáči. Oblečú mi vestu, gaťky, posťahujú ma gumičkami, vraj aby mi správne pracovali svaly, ale vážení, už ste si niekedy skúsili predstaviť ako sa môže cítiť taká priškrtená jaternička? Že nie? Tak to skúste, a presne tak sa cítim v tom obleku ja... a nielen, že cítim, ale tak aj vyzerám, a to mama ešte po mne chcela, aby som sa tváril veselo a šťastne, že si ma odfotí...

Fotodokumentáciu k terapiám sme zatiaľ nestihli spraviť, stále sme čakali na moment, kedy sa Riško začne pri terapiách tváriť, že sa mu to páči -) a taktiež sme netušili, že skončíme tak skoro.

Slovo na záver: Aj napriek krátkej dobe, ktorú sme v Klimkoviciach strávili, sme presvedčení, že naše rozhodnutie ísť tam, bolo správne. Toto je presne terapia, ktorú Riško momentálne potrebuje.